Nečakala som to a tak sa po sprche zákonite pridružil aj šok. Nezvyčajný zvuk prichádzal z podchodu vedúcemu k jednotlivým nástupištiam. Museli sme tam ísť, lebo inak by sme sa k trojke nedostali. Blížil sa a po absolvovaní davovej psychózy, keď sa hrniete niekam, lebo síce neviete, čo to je, ale všetci tam idú (v našom prípade kopa ďalších cestujúcich prichádzajúcich a odchádzajúcich vytvoriac v podchode dvojprúdový režim), zrazu sme tomu zvuku stáli zoči voči.
Nebol to klam, ani rádio. Živý huslista! Hral krásne a nám sa tak pekne kráčalo. Vyvolal na mnohých tvárach úsmev. A potom: „cink“...“ďakujem“...“Cink, cink, cink“...“ďakujem“, ukláňal sa a pohľadom zdravil ľudí, ktorí si všimli, že hrá nielen pre seba, ale aj pre nich.
Podchod mal zrazu úplne inú atmosféru. My sme zabudli, že keď odchádza mama, máme smutne plakať. Smiali sme sa a debatili o tom, že keď vlak odíde, určite pôjdeme ešte raz podchodom popri huslistovi. Zrazu však bola atmosféra iná. Nič sa neopakuje dva krát. Nik, okrem nás, neho a jeho hudby tam nebol. Pripomenulo mi to Titanic. V podchode sa však slávny orchester scvrkol na počet jeden, čo ale v žiadnom prípade neubralo na odkaze jeho hudby. Hral ako odušu, usmieval sa a doslova si to užíval. Aj my sme dýchali nadšene, ako pred nejakým koncom...A tak som si uvedomila:
Bratislavský Titanic už roky vysiela signály SOS. Žiadna loď neodpovedala jasne, že sa blíži.
Hlavná železničná stanica v Bratislave ide definitívne ku dnu, avšak vďaka umelcovi je to pomalé potápanie príjemnejšie.