Doobedie prešlo, ani nevieme ako. Ale veď to vy, mamy poznáte. Prebaľovanie, varenie, debaty o manželoch, ktorí nikdy s nami neboli, lebo boli buď v robote alebo na vojne. Prechádzka k plotu a späť, posedenie na deke, keď sme museli kojiť. V kovových šálkach voda a mucha, ríbezle, stačí len odtrhnúť...hotový piknik. Zvon na kostole potvrdzuje, že škvŕkanie v bruchu nie je náhoda. „No čo, vy tetky, nejdete sa najesť?“, prejde si po vlnitých vlasoch tetuška a zložiac zásteru ešte doplní obsah slávnostného menu. Polievka zo zeleniny, ktorú sme boli ešte ráno „nakúpiť“ v záhrade a pečené kura. Aha, Dora, čo nechcela znášať vajcia.
„Kto si prosí stehno?“, pýta sa tetuška s voňavou porciou v ruke. „ Já, já, já!“, hlásim sa odušu, až idem z kože vyskočiť. „ Čo zas ty?“, zahriakne ma, „ ty máš stále, keď si tu, nechaj aj im, nie sú u mňa tak často,“ podáva moju nohu jednej zo sesterníc. Obrovská krivda sa mi stala. „Nie som hladná!“, zavelím, spustím plecia, odujem pery a odpochodujem von. Nepočúvam viac nikoho, idem si po svojom. „Tak sa zdúvaj ako mech!“, prifúkol vietor čiusi vetu z kuchyne, ale mňa to už nezaujímalo a kráčam najskôr rázne, ale po chvíľke pomalšie, až pri schodíkoch k potoku zastanem. Tam sama nemôžem. Dám dole povrázok, ktorý drží drevenú bránku a otvorím.
Potôčik si ticho žblnká a pri tých zvukoch zaniká aj škvrkot môjho napoly hladného žalúdka. Čupnem si, zoberiem pár skaliek do ruky a jednu po druhej hádžem do vody. Slnko sa odráža a na chvíľku prižmúrim oči. Žaba! Aká veľká. Nie veľmi pekná, taká ropucha. „Čo pozeráš?“, hovorím jej, „nechcem sa s tebou rozprávať,“ poviem a vzápätí si zakryjem ústa. Spomenula som si, ako mi tetuška hovorievala, že sa nemám usmievať na žabu, lebo tá mi poráta zuby a potom mi vypadnú. „A ty tu prečo sedíš?“, pýtam sa jej, ale asi mi nebolo dobre rozumieť, lebo sa na mňa ani nepozrela.
„Chceš pusu?“, nakloním sa a zavriem oči...Už cítim vôňu trávy a čakám studený bozk. Zelenohnedovráskavomokrochladné pery neznámeho, učupeného a čakajúceho žabiaka. Neskúsené, červené, utárané a rozkvitnuté detstvom, pripravené moje ústa. Jedno oko nevydrží a trolililinku sa otvorí. Je blízko, nehýbe sa a pozerá na mňa.
„Tu si!“, vyruší ma tetuška. Strhla som sa, až mi noha skĺzla na samý kraj. „Spadni do potoka, nech sa potom mama na mňa hnevá, že sa o teba dobre nestarám,“ ťahá ma za ruku. Ešte stihnem pozrieť smerom, kde sedel môj zakliaty princ. Už tam nebol, tiež sa zľakol a asi spadol do vody. Zaiste si nájde inú a ja ho viac neuvidím.
Ušlo sa mi zdravé, kuracie prsíčko, bŕŕŕŕŕ, kaša bola studená, ale zato jahody pofúkali a zalepili krivdu.