Bola som v práci, keď ku mne pribehla kolegyňa. V správach práve hlásili, že už niekoľko dní trvajúci požiar sa vďaka silnému vetru rýchlo šíri do časti, kde bývame. Vzápätí mi volal manžel, už bol na ceste po mňa. Okamžite sme vyrazili. Nedá sa opísať, čo všetko v takej chvíli víri človeku v hlave. Stihneme to? Ako ďaleko je oheň? Pustia nás tam ešte? Čo budeme robiť, ak?....
Blížili sme sa, ale stále sme boli ešte dobrých 10km od nášho domu. Obloha bola pokrytá hustým, čiernym dymom, ktorý neustále oblizovali do výšky šľahajúce plamene. Vyzeralo to ako bitka ohnivých drakov. Pocítila som strach, veľký. Dostali sme sa do poriadnej zápchy, pretože sme neboli sami, čo sme sa ponáhľali chrániť čo sa dalo. Ponáhľali? Autá išli krokom. Ľudia bývajúci v časti, ktorou sme práve prechádzali, vyšli pred svoje domy s vedrom vody a pohárikmi. Išla som si nabrať, potrebujem teraz veľa piť. Ako som kráčala k jednej pani, uvedomila som si, že viac ako piť teraz potrebujem ísť súrne na toaletu. Bola som v 7. mesiaci tehotenstva a tak chodím častejšie, ako za „normálneho" stavu J. Bez zbytočných rečí ma pustila dnu.
Stále bolo počuť silu vetra a ohňa. Taký zvláštny hukot, hrmot a praskot. Sem tam krídla vystrašených vtákov. Čo budeme robiť? Bože, nech nezhorí postieľka...Postieľka nie! Manžel ma zahriakol, že čo panikárim...Po asi troch hodinách vlečenia sa nám podarilo doraziť na miesto. Hadicou sme polievali strechu domu, plot, okná, múry, aby oheň nepreskočil, čo bolo pri takomto silnom vetre úplne normálne. Bola som vystrašená. Nad susedovou záhradou sa vznášal vrtuľník, ktorý z jeho bazéna vypil vodu. Ľudia boli poučení, aby otvorili bazény, kvôli vode. Vrtuľník s obrovským vakom odletel, o chvíľu som ho počula z iného smeru a potom zas a znova. Nepočujete vlastné slovo, len rachot, ktorý neutícha a ide si po vás. Pomáhali sme si všetci, niektorí sa bavili a fotili sa. Hliadky nás prišli povzbudiť, že vietor sa začína točiť iným smerom a ak sa zas nezmení, nechytí nás to. Pohľad na oblohu až taký optimistický nebol. Stále som vnímala to zvláštne prítmie, lebo slnko bolo prekryté hustým dymom. Zrazu, ako keby to ohňové šialenstvo niekto vypol, ostalo úplné ticho. Nič, len praskanie. Sadla som si a pozerala nechápavo do diaľky. Obrovská sila sa vzďaľovala a ešte kričala- Už to konečne chápeš? JA som príroda, ty úbohý človiečik... Mrazivý zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Pri pohľade na postieľku som neudržala emócie ( počas 9 mesačného hormonálneho vyčíňania mať ich pod kontrolou je prakticky nemožné) a rozplakala som sa. Nemyslela som na to, čo by som zobrala, keby som mala 5 maximálne 10 minút na to, aby som opustila dom. Fotky? Doklady? Zubnú kefku? Čo ja viem? Zaujímalo ma len jedno:
Kde bude spať dieťatko?!
