Život gombička, 2.časť

Autor: Kveta Klein | 16.6.2016 o 6:31 | Karma článku: 6,75 | Prečítané:  672x

Tridsať rokov sme sa nevideli. O čosi dlhšie, ako som dospelá. Spoznám všetkých? Teším sa na decká a mám trému. To, čo prichádzalo ma však vrátilo späť, hlboko do minulosti.

Príjemne ma to prekvapilo, ale keď sa blížili chalani z dediny presne v svojej starej zostave, pozrela som sa na svoje nohy a videla som moje obľúbené červené lakovky s prackou na boku. Jemné chĺpky na nohách a biele ponožky. Naháňačka okolo stromu, zatrúbenie auta a prísny hlas školníka, aby sme sa už toľko nešaleli, lebo nás nepustí dnu. Ťažké dvere školy sa otvoria a starodávne schody si pochvaľujú ranný nával. Rozutekáme sa každý do svojej klietky, kde si odložíme topánky a bundy.

„A, a, ááááá!“ a ty kde máš prezuvky?“ neunikne školníkovmu oku nikto. “Prezuť!“

„Ci česť“ frajersky pozdravím triednu učiteľku.

„Esť“ prekvapí zmyslom pre humor prísna súdružka.

Keď ma ovanie pach alkoholu, rýchlo sa vrátim do reality a pousmejem sa, že chalani sa nám podgurážili. Nuž, každý hryzie trému iným spôsobom. Veronika vždy doriadi svoje nechty, Martin sa škrabe, Tibor sa potkýna (vraj mu rýchlym rastom zlyháva koordinácia... to už je čo za výmysel) a Milanovi stúpne teplota, ktorá mu udrie do líc a očí. Má v nich ten oheň, na aký si pamätám. Neskutočné. Decká, ako mi utkveli v pamäti. Pozorujem ich, smejeme sa, ako keby sme sa neboli nikdy rozišli. Narástli sme, veru hej, ale zaujímavé je, že som si práve potvrdila teóriu: POVAHA SA NEMENÍ! Veselí ostali veselými, rozvážni rozvážnymi, nesmelí slobodnými mládencami. Rasťo sa neoženil a je sám. Nechce sa mi veriť. Taký fešák.

Vošli sme do triedy, kde sme strávili spoločne štyri roky. Aj tá sa zmenila. Sú tam parádne lavice a stoličky, zoskupené moderne, nie v radoch za sebou, ako sme mali voľakedy a teraz ich bolo oveľa menej. Z našej obyčajnej školy je dnes dôležitá škola pre nadané deti a majú v triede aj koberec, kde si deti môžu hádam oddýchnuť, či čo? Spomínali sme, kde kto sedel a či sme nezabudli, ako sme chceli nastrašiť spolužiačku? Namiesto nej vošla do triedy triedna a tá to schytala. Skvelá bola! Iná by nás vyšticovala, poznámka v žiackej by zdvihla rodičom tlak. Ale naša nie. Zľakla sa, usmiala a hodila ten svoj prísny pohľad. Krásne písala matematické vzorce a chemické poučky. Priznala sa, ako mávala trému a mne prišlo zvláštne, aká je z nej nízka žienka.

„Narástli ste poriadne! Prekvapili ma. Ešte sa mi nestalo, aby sa deti zo základnej školy stretli, a že ste aj mňa pozvali? Ďakujem vám. Aj som rozmýšľala, či prídem. Ale potom som si povedala, že to tým DEŤOM nespravím!“

Dieťa mi veru už dávno nik nepovedal. Aké smiešne.

Nesmelé rozhovory precengal zvuk lyžičky a návrh, že sa postupne každý postaví a povie ako žije. O steny reštaurácie sa o chvíľu opierali rôzne príbehy, avšak na začiatok sme si pripomenuli spolužiaka, ktorý by určite prišiel, keby mohol. Jaro utrpel smrteľné zranenie v práci v zahraničí... Tešila som sa naňho, nevedela som. Bol to môj celkom prvý manžel, ešte v škôlke. Chodili sme spolu za ruky, jedli vedľa seba, hrali sa spolu. Učiteľky nám vystrojili svadbu tesne pred skončením školského roka. V septembri sa mu už páčila Beátka, ktorá sa nechcela naučiť čítať.

Z Romana je úspešný podnikateľ a Jakub je tréner. Ružene sa splnil sen a je kuchárka. Marta neprišla, je zubárka. Libuša ostala sama, taká šikovná účtovníčka, berie to s humorom. Pamätám si ju, ako drela každý tréning a tréner ju nasadil do všetkých zápasov. Basketbal mali v rodine, tak sa niet čomu čudovať. To isté Zuzka, tá dokonca reprezentovala Slovensko a bola v hviezdnom tíme famóznej trénerky Hejkovej. Zuzka je učiteľka a je taká vysoká, že som mala pocit, že podrástla ešte aj počas nášho stretnutia.

Keď o sebe začali rozprávať chalani z dediny, bola to veľká zábava. Smiech na chvíľku prerušil Dušan.

„Ja mám päť detí,“ postavil sa s úsmevom. Zvyšok som nepočula, lebo mi do uší skočila spomienka, ako im umrela mama a ako ostali s otcom bývať u babky. Nechápala som, ako sa niečo také môže stať? Ako môže umrieť mama? Rozbalila som desiatu a sušienku podala Dušanovi. Ostal utiahnutý a dlho býval sám. Chalani ho síce volali, aby išiel s nimi po škole, ale vždy povedal, že musí ísť domov. Otcovi pomáhal, bol najstarší, dve mladšie sestry mal.

Marcela sa vydala do Anglicka a vôbec sa neozvala. Zato Zdenka prišla až zo Švajčiarska, kde spolu s rodinou býva už pätnásť rokov a dva roky je babka! Tak to je gól! Ale vlastne áno. Nie je to tak dávno, keď ženy v mojom veku boli babky. Teraz sa všetko posúva. Aj vek babiek, aj dôchodkový.

"Som Ľuboš a mám štyridsať štyri rokov," rozosmial nás. Ten veselý chalan, aktívny, taký všadebol. Ku koncu svojho krátkeho rozprávania mal sklonenú hlavu a bol rád, že jeho štyri vety sú za ním. Veľký futbalový talent to bol, ale niečo sa na jeho ceste poriadne pokazilo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?