Psychické týranie nemá modriny: Žena, ktorá plakala pri pohľade na svoju posteľ

Autor: Kveta Klein | 12.2.2015 o 7:00 | Karma článku: 10,52 | Prečítané:  2395x

„Zajtra vám to dovezieme,“ povedal známy mužský hlas v telefóne. Vierke sa v tom momente otvorili dvere a v kine nedávnej minulosti začali premietať povedomý film.

Vošli aj s manželom do domu. Nezariadený, čistý, priestranný a nevyvetraný. Rozbehla sa preto k prvému oknu a pustila dovnútra DEŇ. Jedinečnosť okamihu, ktorá sa tak výrazne objavila na plátne práve teraz, keď stojí vo svojom byte, už bez neho. Podišla k oknu a otvorila ho.

 

Chytili sa za ruky a chodili z miestnosti do miestnosti.

„Tu je čo? A tu? Tu by mohla byť detská izba, tu pracovňa. Aha, aká veľká práčovňa! Vždy som túžila mať práčovňu, kde budem mať všetko pokope: práčku, žehliacu dosku, žinky na opraté veci a z práčovne dvere do záhrady. Milujem vôňu bielizne vyobjímanej teplým dňom. Zbožňujem pocit, keď si večer ľahnem do perín, ktoré sa celý deň hrali naháňačku so slnkom...“. Vyšla do záhrady, otočila hlavu dohora a zašepkala nebu: „ĎAKUJEM!“

Prvú noc spali na zemi. Matrace mali prísť o dva dni a tak koberec a deky prijali telá dvoch ľudí, ktorí začali čítať novú kapitolu spoločného života. Ráno sa zobudili dolámaní, ale čas im nedovolil myslieť na bolesť, bolo treba konať. Príprava nového domova, sťahovanie, umývanie, zariaďovanie. Adrenalín a šťastie pomaly priadli svoje veselé siete a nad domom pukali srdiečka zaľúbencov...

Prešlo niekoľko rokov, pribudli dva páry nožičiek a po koberci sa váľali hry a detské príbehy. Večerná rozprávka, pusy, objatia, rozliaty čaj, nedojedená polievka. Prebaliť, ísť von, oddýchnuť si, štekliť až do prasknutia, prežiť, povešať, umyť, objať, pobozkať, pohladiť... milovať. Ľúbiť tie malé telíčka. Odovzdanie a zodpovednosť. Mama a otec. Ale v podstate stále len MAMA.

Podošva topánky zmenila veľkosť, deti začali chodiť do školy. Pribudli povinnosti, hádky boli súčasťou každodenného menu. Dezert z objatí a nehy vystriedal pokazený zákusok odcudzenia. Korenistý pocit škriabal na jazyku. Krik, slzy a trápne ticho štípali večernú perinu ako čili paprika. V tejto kuchyni bol, napriek teplej polievke na sporáku, chlad. Jedno srdce ešte svietilo, ale to nestačilo otvoriť oči zaslepenosti a nenávisti toho druhého. Ego sa tu nadobro usadilo a vatičku vlastnej pravdy mu hladkal blikajúci počítač, ktorému mužove ruky darovali svoju priazeň. Lenivosť ochkala na gauči a on ju pravidelne prikrýval svojím telom v zažltnutom tielku, starými slipmi a deravými ponožkami. Vierka uložila deti a posledné minúty, ktoré ešte vládala stáť na nohách, venovala zábavnému programu v kúpeľni. Ľahla si a prichádzajúce kroky v nej vyvolali stiesnenosť. Chcela spať...

Láskyplný akt tresla po hlavičke mužova zhnusená poznámka: „ Zase si sa nakrémovala? Fuj, to je odporné! Ako potom chceš, aby som ťa pobozkal?“. Išla si opláchnuť tvár. Bez bozkov by sa cítila ako štetka, ktorej však kunšaft nedá za pôžitok žiadne peniaze.

                                                               .                              .                              .

„Zajtra vám to dovezieme,“ povedal známy mužský hlas v telefóne.

Vierke sa rozbúchalo srdce. Deti sú teraz na týždeň u otca a tak zariadenie detskej izby bude prekvapenie. Povedala im, že to bude najskôr o dva týždne. Veľmi, veľmi sa tešila. Samozrejme mi hneď zavolala. Ponúkla som sa, či jej mám prísť pomôcť. Nechcela. Bolo to uprostred týždňa a vie, že aj ja mám rodinu, o ktorú sa starám. Nábytok poumýva, pochystá, pripraví všetko na príchod detí. Cez deň v práci. Má na to niekoľko večerov. Odhodlaná, šťastná, že to všetko zvládne.

Nasledujúci večer mi poslala fotku so slovami: „Prvá košeľa zavesená v SKRINI v detskej izbe!“

A potom prišla ďalšia, o pol druhej v noci: „ Večer pokračujem. Vieš aké to tu majú útulné?“

Stihla to. Povedala mi, že by si voľakedy vôbec nebola pomyslela, že bude plakať pri umývaní nábytku. Slzy jej tiekli a miešali sa s vodou vo vedre a pesničkami z rádia. Skrine, postele, zásuvky... celá detská izba je vybozkávaná očami matky, ktorá je šťastná. Dojatá. Bolí to, veľmi to bolí, ale dokázala to. Je jej to ľúto, ale musí ísť ďalej. Tu budú knihy, tu plyšový macko a tu socha anjelika. Jéj, ako krásne sa tu vyníma. A koník. Drevený koník, ktorý Vierku kedysi dávno čakal pod vianočným stromčekom. Aj ten je už na svojom mieste.

Viem si predstaviť, že hneď v prvý deň, len čo slnko prijme pozvanie na jej lavičku na balkóne, zmestia sa tam všetci: Vierka, deti, aj periny. Zavrieť oči a otočiť tvár k slnku. Bude to skvelá naháňačka!

 

Je ešte veľa vecí, ktoré treba dotiahnuť, vyriešiť. Pomaly Vierka, všetko potrebuje čas. Máte kde bývať, máte na čom spať. Deti majú svoje postele a to je ďalšia farba slova SLOBODA. Mať sa kde vyspať. Také samozrejmé. „Veď predsa každý má svoju posteľ,“ povedali by deti. Vierka pochopila, že mať vlastnú posteľ nie je samozrejmosť a prečo pohľad na vlastnú posteľ v nej môže vyvolať pocit dokonalého šťastia...

 

...Čo vy? Budete spať túto noc vo svojej posteli? Možno ani neviete akí ste šťastní a ak máte vedľa seba milovaného človeka, vážte si to. Nie je to tak všade a žiadna manželská pečiatka vám to nezaručí...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?