Zlodejka: V lese

Autor: Kveta Klein | 21.2.2015 o 20:22 | (upravené 21.2.2015 o 23:24) Karma článku: 5,95 | Prečítané:  639x

Toto nie je sen. Toto nie je LEN SEN! Zhrozila sa a uvedomila si, že sa nemôže pohnúť. Je zviazaná.

Zmeškaný medzimestský spoj v nej vyvolal nepokoj a hlavne, vedela, že otec jej to spočíta. Vysvetlenie, že bola po škole a preto nestihla, je zmietnuté zo stola výhovoriek ešte skôr, ako sa mohlo ujať slova. Stála pred otázkou, ktorá sa zmenila na jazyk hada: Vrátim sa na internát, zavolám domov (hádam tam niekto bude a hádam ten niekto bude mať funkčný mobil), že prespím a prídem ráno, alebo pôjdem  stopom. Bože,stopom! Sama... Stmieva sa.

„Choď, choď!“, bublalo v nej rebelantské ja.

„Myslíš?“, opýtala sa chrabrého dievčaťa strateného v rytierskom brnení.

„Choď! Ukáž tomu tvojmu chrapúnskemu otcovi, že si vieš poradiť aj bez neho!“

Bez rozmyslu sa rozbehla na druhú stranu a rútiace sa auto ju za výdatného trúbenia len tak-tak, že nezachytilo. Jeho rýchlosť jej tresla sukňu o zadnú stranu stehien a Táňa sa vzápätí prehla dopredu. Prišlo jej zle.

„Čo robím? Preboha, veď ma skoro zrazil!“, cestovnú  tašku nechala padnúť na trávu a ďalej sa v predklone podopierala rukami o kolená. Bolo jej do plaču. Vypľula suchú slinu, zdvihla hlavu a pozrela sa pred seba. Nechať sa prejsť autom a potvrdiť otcove slová, že bez neho je nula, že si nenájde prácu, že sa nevydá, že ju bude mať na krku, ako tú jej nepodarenú matku. Toto predsa nemôže dovoliť. S rozbúchaným srdcom vybrala z tašky fľašku s vodou. Jej prázdne brucho nechalo sebou zatriasť a posledná kvapka si vo veľkom priestore urobila žúrku. Musí sa dostať za mesto. Tašku si prehodila na plece a usúdila, že viac ako dvadsať minút peši to trvať nemôže.

Mohlo...

Kráčala dlhšie ako chcela a do rytmu rýchlych krokov jej skočila len jedna mladá vodička, ktorá sa opýtala na cestu. Ale tá ju aspoň odviezla kúsok za mesto, na jedno veľké parkovisko, kde si myslela, že by mohla rýchlo chytiť stopa. A naozaj. Keď si spomenula, ako jej kamoška, ktorá stopuje pravidelne povedala, že jej občas aj pol hodinu nik nezastaví, ani nie desaťminútovka snaženia sa jej prišla ako čaro osobnosti.

Auto síce nejavilo známku čistoty, ale upravený pán a jeho:„ Ako vám môžem pomôcť slečna?“, sa jej páčilo natoľko, že mu bez váhania povedala, kam má namierené. A áno, išiel náhodou presne tým istým smerom.

„Ukážte, zoberiem vám tú tašku,“ vystúpil z auta nevysoký  muž. Všimla si špinavé tenisky, ktoré sa mu vôbec nehodili k oblečeniu. Tenisky nemá rada, pokiaľ človek nejde športovať. Jej otec, okrem do roboty, stále chodil v teniskách. Neznáša tenisky.

„Sadnem si dozadu, dobre?“, povedala ráznym hlasom, teda myslela si, že to tak pôsobilo.

„ Hm, mám tam neporiadok, poďte radšej sem,“ pobúchal na predné sedadlo a prach podskočil od radosti.

„Neporiadok mi nevadí,“ jej hlas už nebol až taký presvedčivý a mužovo hlasné zakašľanie ju trochu zneistilo. Dvere sa nedali otvoriť.

„Potiahnite, musí to ísť. Občas sa zaseknú... no, skúste ešte raz,“ snažil sa byť nápomocný a drmal dverami zvnútra. „Pôjdem s tým hneď ráno do servisu. Tak idete, či nie? Nebudem tu čakať, čo sa bojíte? Stopárov vozím bežne, niekedy mám plné auto, len dnes ste zatiaľ prvá, veď možno po ceste ešte niekoho priberieme,“ predné dvere nedočkavo čakali, kým sa môžu zavrieť.

Sadla si teda vedľa neho a on začal hovoriť veselý príbeh o tom, ako minulý týždeň viezol staršiu paniu aj so psom a odvtedy má vzadu tú deku. Nechcel, aby mu to psisko zašpinilo poťah. Táňa sa upokojila a otázka, či nie je smädná jej pripomenula, že je. Podal jej fľašku s vodou a hlasné „ssssssssssssss“, ktoré sa ozvalo po otočení vrchnáčikom znelo ako strela z pištole, ktorá odštartuje kone na divokú jazdu. Pila rýchlo a v prehĺtaní bubliniek vyhrávala nad bolesťou, ktoré tie malé potvorky vedia v ústach spôsobiť.

„Vy ste kedy naposledy pila?“, rozosmial  sa, „ja som Robo. Ruku ti nepodám. Môžem ti tykať, nie?“

„Táňa,“ povedala priškripnutým hlasom.

„Kam chodíš do školy? Alebo vieš čo? Pýtaj sa ty, aby si nemala pocit, že ťa spovedám. Chceš cukrík?“, podal jej otvorený sáčok.

„Ďakujem,“ zašušťala obalom a zelenú dobrotu si vložila do úst. Zvláštne, otcove obľúbené... „Odkiaľ cestujete? Máte rodinu? Deti? Cestujete často?“ Hlúposti, ktoré človeku napadnú asi ako prvé pri pokuse o vymaľovanie ticha v spoločnosti celkom cudzieho človeka.

„Spomaľ dievča, pomaly. Bol som na... a odtiaľ... vieš, niekedy...“ Jeho slová prestávali mať zmysel a boli rozťahané, ako koráliky na špagátiku, ktoré Táňa rada vyrábala. Začala byť veľmi, veľmi unavená a pomedzi jeho slovný trhanec len matne sledovala cestu. Bolo pološero a zo známej cesty bola zrazu len rozvlnená hladina. Chcela si pretrieť oči, ale potom ich nechala zavreté. Na chvíľku, len malú chvíľku si pospím. Mala som ťažký týždeň...

                                                               .                              .                              .

Kamión ledva chrčal a už dobrú polhodinu si pýtal prestávku. Števo si otvoril ďalšiu plechovku s krídlami a čakal na zázrak. Ten neprichádzal, tak na najbližšom odpočívadle radšej zastavil. Skoro ho minul, lebo šero ho starostlivo schovalo pod popadané listy prichádzajúcej jesene. Motor si odfúkol spokojnosťou a teplo pod kapotou by stačilo na urobenie jednej dobrej praženičky so slaninkou.

Števo zoskočil z námorníckej kajuty, ako zvykol volať malopriestor za volantom. Chcel byť námorníkom, ale keď ho mama vysmiala, že to by musel najskôr vedieť otŕčať zadkom, lebo tam je veľa teplošov a jeho by si určite hneď všimli, zmenil názor a išiel na gymnázium. Povedal si, že potom sa rozhodne, čo ďalej. No a ďalej nebolo nič, učiť sa mu nechcelo a tak mu vysokopoložená kajuta kamióna dávala priestor na únik od maminých výčitiek.

„Takto smrdí správny chlap,“ odpľul si a ovoňal aj druhé podpazušie. „No poďte, viem, že aj vy sa chcete vyvetrať,“ upriamil pozornosť do rozkroku a zívajúc sa pobral ku stromom, aby ich mohol občúrať. Už má vyše tridsať, ale stále ho baví lámať vlastné rekordy v sile a výške dostrelu. Gate rozopnuté, v hlave sa rozzvučí slávnostná fanfára. Vyššie, ešte vyššie...

„Juhúúú, dnes si dobrý!“, keby ho tak mal kto potľapkať po pleci, alebo radšej nie. Skoro hotový sa kochal jemnou parou svojho moču a len tak mimovoľne sa otočil doprava. Prihrbil sa a zaostril. Ustúpil a jeho chlapské srdce sa rozbúchalo. Nebál sa, či bál? Zapol si rýchlo zips a zastrkajúc si tielko urobil pár krokov smerom ku košu.

„Ježišikriste, to čo je?“, pristúpil bližšie a hŕba lístia sa pohla. Vystrašené oči obnaženého dievčaťa. Okamžite priskočil, vyzliekol si spotené tričko a prikryl ju.

„Čo sa vám stalo? Mám zavolať sanitku, policajtov?“

„Nie,“ povedala Táňa ťažko, „kde som?“

„Takých dvadsať kilometrov od Martina.“

„Martin?“, nič si nepamätá, len ako sa jej chcelo spať. Štefan jej pomohol vstať. Bola oťapená, omámená, otrávená, jedna topánka jej chýbala. Natlačil ju do kamióna, zavrel dvere a priskočil z druhej strany. Nevládala sa pripútať, roztriaslo ju a žalúdok sa vypýtal von...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?