Anjel z rozmláteného kostola

Autor: Kveta Klein | 22.1.2015 o 8:00 | Karma článku: 10,76 | Prečítané:  1181x

Aliancia za rodinu? Kde ste všetci, keď treba pomôcť bitej žene a jej deťom? 400 tisíc podpisov? Žijete v šťastnej rodine? Viete koľko detí žije v detských domovoch? Koľkí z vás ste si adoptovali dieťa, alebo sa na to chystáte? Choďte do kelu aj s vaším referendom! Ale nie o tom som chcela...

„Z rozmláteného kostola,

v krabičke s kusom mydla,

priniesol som si anjela,

polámali mu krídla...“

Prestala som miešať cesto na palacinky a pozrela sa prekvapene na dcéru:

„Odkiaľ poznáš tú pesničku?“

„Ty ju poznáš?“, upriamila svoj udivený pohľad aj ona na mňa. Zaspievali sme si ju celú spolu a potom som otáčanie palaciniek dochutila rozprávaním...

Písal sa rok 1989. Boli sme partia na chate. Skoro dospelí sme založili oheň v krbe, postavili na polievku, na stôl vyložili klobásu, slaninu, horčicu, kyslé uhorky, chlieb a aj koláč tuším niekto priniesol. Janko bol poverený doniesť kazeťák, nuž a Ajven začal tajomný obrad. Hneď vedľa kazeťáka postavil igelitku s kazetami. Pukali sme nedočkavosťou ako vlhké polienka, ktoré sa pasovali s plamienkami a nie veľmi chceli horieť. Tma nás pritúlila a vetrík sa sprisahanecky ošuchoval o okenice.

„Decká, buďte ticho, teraz vám pustím Kryla. Je zakázaný, nemôže ísť veľmi nahlas, počúvajte...“

Vtedy som ho stretla prvýkrát. Krylovho anjela. Zlomené mávanie krídel ma omámilo a zafarbilo tvár na pokoj. Srdce sa posadilo a otvorilo dvere mladej rebelke. Nemusela ani klopať, vedelo, že tam stojí a aj to, že jej, nedočkavé, dovolí vojsť. Počúvali sme príbehy o šesťdesiatom ôsmom, o tankoch, aký to bol podraz, ako ľudia kričali na vojakov, aby išli domov. Ako potom prestali a ja som začala rozmýšľať, prečo sú západní Nemci vlastne zlí, prečo nemôžeme ísť do Rakúska a do Bulharska áno, aj keď je to ďalej,  aj že mi chutia mydielkové žuvačky, ktoré nám sem-tam doniesla spolužiačka, čo mala tetu vo Viedni.

Nemohla som spať, celý zvyšok prázdnin som počúvala Kryla. Na začiatku školského roka som zašla za súdružkou učiteľkou občianskej náuky, ktorá si vôbec neviem spomenúť o čom bola. Súdružka bola inak celkom dobrý človek, aj aktívna členka komunistickej strany, neviem či nie aj dáka predsedníčka, či čo. Opýtala som sa jej, či pozná Kryla. Zavolala si ma v to poobedie do kabinetu a rozprávali sme sa. Povedala, že to sú podvrhy kadejakých živlov, ktorí chcú ublížiť našej krásnej republike a chcú nás, mladých, naviesť na zlé cestičky. Na konci mi dala brožúrku, ktorá mala v názve niečo o komunistickej mládeži, a že som veľmi nádejná, rozhľadená aj šikovná a vhodná do klubu...

Dala mi čas na rozmyslenie a ja som ďalšie stretnutie odkladala, aby som mohla byť potajomky s Krylovým anjelom. V novembri som plakala pri pozeraní pre mňa hrozných výjavov demonštrácie z Prahy a bola nahnevaná, ako nás tí psy v oblekoch ťahali za nos. Podvedená režimom som ďakovala Krylovi, že ma vyniesol z pochmúrneho chladu červenej totality. Každý druhý víkend som sa nesmierne tešila na sestru a bez dychu počúvala jej rozprávanie o dianí na vysokoškolských internátoch v Bratislave.

Učiteľku občianskej náuky prepustili, riaditeľka školy bola zrazu iba učiteľka chémie a potom tiež odišla. Ja som sa stala členkou štrajkového výboru a pravidelne hovorila spolužiakom o stretnutiach s vysokoškolákmi, ktorí sa nám snažili vysvetliť, čo sa to v republike deje. Bola som zmätená a snažila sa to pochopiť. Hovorila som o svojich pocitoch, o tom, ako asi rozumiem o čom spieva Kryl, o tom, ako nás klamali a západné Nemecko nie je len hlad a nespravodlivosť, vykorisťovanie a ponižovanie, boháči a žobráci na uliciach. Deckám to bolo jedno, hlavné bolo, že sa neučilo...

„Ty si bola rebelka?“

Prehltla som ďalšie palacinkové sústo: „Svojím spôsobom áno. Nebolo mi jedno, čo sa deje. Vedela som, že nám nemali klamať.“

Bojovala som za slobodu, hoci som presne nevedela, ako má vyzerať. Čoskoro som si prvýkrát kúpila mydielkové žuvačky v Rakúsku. Ulice vo Viedni neboli plné žobrákov a ľudia tam neboli zamračení, ale áno, boli iní, ako tí v našom meste. Plné pulty v obchodoch ma donútili premýšľať nad tým, či to všetko naozaj zjedia a aké je skvelé, že si môžem kúpiť jahody v zime. Chýbalo im však slnko, a tak si na jahody zas radšej počkám, lebo neumyté zo záhrady aj tak chutia lepšie. Mydielkové žuvačky prestali byť nedostupný poklad, ale teraz márne hľadám staré, dobré žuvačky Pedro,  jogurty už nechutia jogurtovo  a skutočná vôňa chleba je v maminých vlasoch, keď vytiahne čerstvo upečený bochník z rúry.

„...a preto prosím, ver mi,

chcel som ho žiadať,

aby mi medzi dvermi,

pomohol hádať,

čo ma čaká

a neminie...“

 

Čo nás čaká? A čo neminie... Prečo toto referendum áno a o rozdelení republiky nie? To je ďalšia vec, ktorú im neprepáčim, ani to, že havarovali Dubčeka!

 

„... Do tváre som mu nevidel,

pokúšal sa ju schovať,

to asi vtákom závidel,

že môžu poletovať...“

 

Kto dnes nosí obleky? Kto hovorí pravdu a kto klame? Čo sa zmenilo a čomu veria naše deti?

https://www.youtube.com/watch?v=KkdXbPy97OE

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?