reklama

Prežila som stretnutie s medveďom

Dotyk smrti vonia krvou. Prečo ma medveď nechal žiť?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (43)
ozajstný medveď
ozajstný medveď (zdroj: kvekle)

Duša mi už niekoľko dní či týždňov vŕzgala túžbou po čerstvom vzduchu. Skoro v každom kúte môjho vnútra bol mestský smog, zaprášené okná len s ťažkosťou púšťali dnu sviežosť stromov. Nemám ďaleko k prírode, bývam predsa v Rusovciach, mám kam ísť, keď chcem kráčať lesným chodníkom. Pochádzam však z Liptova a tak mi občas chýba pohľad na hory. Zaujímavé, že to píšem, lebo len prednedávnom som si to začala uvedomovať. A to som stromom na strednom Slovensku neverná už veľa rokov (toľko rokov ešte ani nemám, koľko som im neverná... je to zamotané).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vrátiť sa na známe miesta nebol problém. Zbaliť veci na pár dní a vyraziť. Okolie Ružomberka je nádherné. Nebudem špiniť svoju dušu myšlienkami o tom, ako Ružomberok trpí prítomnosťou papierní, ktoré mu dávajú chlieb, ani tým, akí bačovia držia v rukách mestské kľúče, lebo by to chúďa, moja duša, nerozdýchala ani po týždni ležania na lehátku s výhľadom na pleso.

Moje kroky ma viedli známou trasou. Veľakrát som tadiaľ išla. S rodičmi, s kamarátkami, s partiou, s frajerom. Zakaždým to bolo iné. Keď som išla s rodičmi, naháňali sme sa, mali prestávky na chlieb a vodu a koniec výletu som občas dosiahla na otcových pleciach. S kamarátkami sme výlet preklebetili o chalanoch, o učke, o fešnom telocvikárovi. S partiou to boli výlety skôr veselé. Vždy sme mali so sebou ťapku domácej slivovice a tam, kde som predtým jedla chlieb od mamy, sme mali protizimnú prestávku. S frajerom? Vôbec sme nepotrebovali jesť alebo piť, kráčali sme a farbu a vôňu okolia si nepamätám, ale zato viem, kde sa môj obľúbenec prvý krát na našej spoločnej prechádzke lesom potkol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz som išla sama. Sama so sebou. Túžila som kráčať a ísť na tie miesta, ktoré na mňa hádam ešte nezabudli. Lesný chodníček na Malinô Brdo je čarovný. Rozhovor stromov rovnako upokojujúci, ako si ho pamätám. Len teraz mám pocit, že viac rozumiem a viem, že moje kroky sú súčasťou hry. Rovnako ako aj rôzne šumy, zatrepanie krídel, alebo prasknutie vetvičky. Niekedy som sa toho bála. Čo to je? Čo to prasklo? Kto je za stromami?

Zahĺbila som sa do zvukov a vôbec som nemala pocit ohrozenia. Ale predsa som spomalila a spozornela. Zrazu bolo ticho. Nehybní herci ostali s nevyslovenými slovami a do ich drevených úst sa napchal obrovský rev!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

MEDVEĎ!

Predo mnou. Neďaleko, tam stál a rozbehol sa ku mne. Prestala som dýchať, zastavila bitie srdca, nežmurkala, nepohla som ničím. Kľakla som si na kolená a počas tejto sekundy, keď sa odohralo všetko, som zacítila na svojej tvári rev zvieraťa. Bol taký obrovský! Zubiská, pach, pud a sila. Dych medveďa presiaknutý krvou. Pozrela som sa mu do očí a zvrieskla. Raz, potom znova a znova. Vrešťala som najhlasnejšie, ako som vedela. Akoby som chcela vysvetliť, že ja som sem neprišla útočiť, len sa prejsť. „Nechcem ti ublížiť, neprišla som ti zobrať mláďa, ani kus lesa!“

Ďalšiu sekundu si nepamätám. Len ranu a tmu, listy na tvári, vôňu ihličia a chuť zeme. A to ticho! Ako keď vietor sfúkne sviečku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozrela som hore. Oblaky mi zamávali cez okno v stromoch a vietor fúkol úsmev. „Už je dobre, je dobre,“ zašepkali a po konároch stromov zošuchli pohladenie. Ucho zachytilo mrmlanie vzďaľujúcej sa medvedice, ktorá sa už hádala so svojimi mladými, že im darmo hovorila, aby nešli ďaleko. Zas neposlúchli, večne sa musia hašteriť a ťahať za uši. A tie vaše kožuchy!

Sadla som si. Som celá špinavá, krv ma hreje z opačnej strany, ako by mala a rozvetvený červený potôčik klopká na popadané ihličie. Začala som dýchať, srdce sa rozklepalo a pridalo sa celé telo. Chcelo čím skôr zo seba striasť prežitú hrôzu a pochopiť, kto je a prečo je tu. Uvedomiť si rešpekt a silu zvieraťa, ktoré sa cítilo ohrozené.

Prečo ma medveď nechal žiť? Mohol ma roztrhať ako šalátové listy. Za chvíľku, moment, krátko. Vycítil, že som tiež mama a tiež periem kožúšky? Rozbolela ma rana. Hlboká a rozprúdená. To je bolesť! Znova som sa pozrela hore. Za sklom bol len jeden modrý divák a tak lesní herci pokračovali v obľúbenom predstavení, ktorého derniéra záleží len na nás.

Našťastie je stále pre koho hrať. Nezabudnite však, že aj v prírodnom divadle platia pravidlá. Vhodné oblečenie, nerobiť neporiadok, neničiť zariadenie a pšššššt, nerušiť... Hrá sa za každého počasia.

...stalo sa nedávno, za pochodu zaprášených topánok lesnou cestičkou do mojej fantázie...

Kveta Klein

Kveta Klein

Bloger 
  • Počet článkov:  66
  •  | 
  • Páči sa:  3x

"Ženy sú úplná záhada", povedal Stephen Hawking. Mal pravdu... Zoznam autorových rubrík:  Jeden človekZlodejkaTakto to vidím jaVolá VierkaPrázdniny na dedineMoja AustráliaSmiech vo vreciNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu