Hviezdny pôrod

Autor: Kveta Klein | 10.10.2014 o 16:31 | Karma článku: 9,98 | Prečítané:  1811x

Dni kráčali podľa pripraveného scenára. Veľkosť konfekcie pozorne sledovala číslo v kalendári. Vecičky pre bábiku pripravené, kočík vybratý, dokonca aj nemocnica. Súkromná. V Austrálii nie až taká nedostupná, ako by sa mohlo zdať.

Tam je to totiž tak. Všetci sú povinne poistení v jednej zdravotnej poisťovni a kto chce, môže sa pripoistiť v súkromnej. Rozhodnutie nebolo ťažké, vedela som, čo potrebujem. Pripoistenie pre zubné ošetrenie, očné a ešte ďalší špecialisti, ale pre mňa v tom čase najdôležitejšie - pripoistenie pre prípad tehotenstva, kedy poisťovňa okrem iného hradí aj pobyt v súkromnej nemocnici. 120,- dolárov mesačne išlo teda na pripoistenie. „Benefity“ sa samozrejme nemohli využívať hneď, ak som chcela priviesť svoje dieťa na svet v príjemnejšom prostredí súkromnej nemocnice, musela som aspoň rok platiť a teda aj počkať.

Všetko dopadlo podľa plánov a test ukázal, že áno! Som v inom stave, ale nie v rozčúlenom. Zaujímavé bolo, že ak by som chcela, mohla som tehotenstvo a s tým spojené vyšetrenia absolvovať s obyčajným všeobecným lekárom. Možno nezvyčajné, tam úplne bežné. Jednotlivec, alebo rodina má jedného lekára, ktorý sa o ňu stará, ku ktorému chodia, prípadne za poplatok príde on za vami. Ja som si však vybrala, že pôjdem za odborníkom a na kamarátkine odporučenie som ho prvý krát navštívila. Bol to on! Danny De Vito! Hneď mi napadlo: Kde je Arnold? Vo filme Junior tvorili nerozlučnú dvojicu! Môj gynekológ bol ako žihadlo - v ordinácii, pri pôrode a znova v ordinácii. Typický Talian - malý s veľkým nosom. Bol ideálny, správna výška (mne po plecia) a večne usmiaty, takže som sa ho nebála. Počas tých pár mesiacov som si naňho tak zvykla, že si ani neviem predstaviť, že by moje dieťa ako prvého videlo nejakého cudzieho chlapa. Všetko mi povysvetľoval, poukazoval. A ja som sa potom poslušne nechala vždy odvážiť. To som vlastnému mužovi nedovolila! :D Návštevy uňho boli platené zo súkromného pripoistenia. Mohla som sa rozhodnúť, či chcem pri pôrode jeho, alebo nie. Ak áno, do pôrodu bolo treba uhradiť  1.000,- dolárov, čo sa počas niekoľkých mesiacov dalo zvládnuť.

Keď sa blížil termín, vybrala som si z bohatej ponuky súkromných nemocníc tú, o ktorej som vedela, že v každom prípade tam stihneme doraziť včas. Absolvovala som predpôrodné „školenie“. Trvalo to 6 týždňov, vždy jeden večer. Ja som si myslela, že nás budú učiť dýchať (haha) a tak som popri tých cvičeniach a vysvetľovaniach čakala, kedy už. Až keď som mala brucho tak akurát a išla som pred polnocou s bolesťami na pľac, uvedomila som si, že neviem dýchať! To nám tam nehovorili! Samozrejme, že keď som s hadičkami všade ležala na izbe, zasmiala som sa sama na sebe. Ako sa ventil povoľoval a bolesť zvyšovala, nepotrebovala som návod na dýchanie, išlo to samé.

Do nemocnice som sa chystala ako do hotela, len s tým rozdielom, že som mala o jednu tašku viac ako inokedy. Tú bábätkovskú. Oceňujem, že som si nemusela baliť žiadne toaletné papiere, príbor, obedár, uterák, vreckovky, dokonca ani plienky dieťatku som nepotrebovala. Vybavenie izby nepripomínalo nemocnicu, len malý gombík s obrázkom sestričky a netypická posteľ ma ubytovali späť v realite. Môj hviezdny príchod som absolvovala v predklone a tak ma neprítomnosť fotografov nevyviedla z kontrakcií. Všetko išlo skôr nehladko ako hladko a pri podpisovaní informovaného súhlasu, že v najhoršom prípade sa môže vyskytnúť ochrnutie, alebo smrť, som anestéziológovi pri jeho chápavých otázkach povedala priškrteným: „ Shut up!“ Prepáčte, ale pýtať sa ženy, ktorá podpisuje súhlas, že po podaní epidurálky môže mať migrény, môže ochrnúť, alebo to vôbec nemusí prežiť, či rozumie napísanému textu práve vo chvíli, keď jej niečo trhá črevá, je nerozumné. Keď som dodýchala a bolesť zas na chvíľu ustala, som sa ospravedlnila, na čo sa dotyčný len zasmial, že je to v poriadku, už dostal aj zaucho...

Môj doktor De Vito dorazil po pol hodine od môjho príchodu, kedy som už bola pripravená a ležala roztrasená s kyslíkom na ústach. Zimnica bola vedľajší účinok epidurálky, darmo som vysvetľovala manželovi, že sa nebojím. Klepala som zubami, všetci okolo mňa boli v pohybe a keď som konečne nad hlavou zazrela obláčik v tvare bábätka, obliala ma pravá austrálska vlna šťastia. Tento krát som si nezapchala nos a nepodplávala ju, ale otvorila doširoka náruč a nechala sa obliať plnou silou. Emócie poslané z hviezd. Zrazu mi bolo všetko jedno a jedla som prídel šťastia, ktoré mi bolo naservírované. Hltala som pažravo, lebo som celé mesiace o ňom čítala, počula a túžila po ňom. Je tu a ja sa nahlas smejem a bez použitia umelých sĺz plačem!

„Čo sa nám narodilo?“, pýtam sa po chvíli sestričky.

„To vám nik nepovedal?“ zasmeje sa , „dievčatko, máte dievčatko!“

Po tých slovách by som najradšej vyskočila, ale keďže som od pupka dole nemala telo, ležala som odovzdane a čakala, kým doktor vyšije niťou svoj podpis a odvezú ma do mojej hviezdnej izby s kobercami, kreslom, televízorom, vlastnou kúpeľňou, výhľadom na more a MOJÍM DIEVČATKOM!

Na druhý deň som revala, z čoho som bola dosť vytočená, pretože na „školení“ nám hovorili, že „baby blues“ nastupuje dva, tri dni po pôrode. A tak som sestričke zmáčala pracovnú fertušku, pretože mi bolo ľúto, že moja rodina je voľakde na opačnom konci zemegule, že tu nevedia vysloviť moje meno a zaseknú sa pri „KV“ a prečo revem už dnes, keď som mala až zajtra? Trpezlivá žena ma pochválila, že to zvládam perfektne, na čo som sa spýtala, či naozaj a keď povedala, že fakt, obdarila som ju ďalším prílivom slanej vody. Potom navrhla, či nezavolám manžela na prespávačku a tak pred polnocou prišiel. Keď povedal, že mu lepilo, aby ho nechytili policajti, lebo trochu oslavoval so susedmi, smiali sme sa, ani neviem prečo.

Starostlivosť bola ukážková, od sestričiek až po upratovačky. Jedlo z jedálneho lístka chutilo výborne, dievčatko mi dobíjalo baterky a po deviatich dňoch sme išli domov. Hrdá žena, že som to dokázala. Hviezda na plátne, na ktorom mi dovolil hrať hlavnú úlohu režisér môjho života. O pár dní som už s kočíkom kráčala po chodníku slávy a pri jazere si vychutnávala pozornosť pelikánov, keď som im hodila kúsky chleba...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?