Láska na vlásku: Deň v zákulisí

Autor: Kveta Klein | 3.10.2014 o 20:05 | (upravené 3.10.2014 o 20:13) Karma článku: 6,17 | Prečítané:  1349x

Blížim sa k budove Slovenskej televízie, Mlynská dolina, 845 45 Bratislava. Takto som si adresu zapamätala ešte z čias Raťafáka Plachtu, keď sme správnu odpoveď na otázku, kde Raťafák býva, mali zaslať na korešpondenčnom lístku. Každým krokom som cítila, že sa kamsi vraciam a nielen do detstva. Bol to nefalšovaný návrat do socializmu.

Plním si detský sen a vchádzam do budovy, ktorá silou gravitácie, pevnosti pavučín a vôle stále stojí. Vrátnik bol presne taký prísny, akého som si predstavovala, že by tam mal byť. Najdôležitejší článok  budovy dovolil turniketu, aby som s malou dušičkou a veľkým úsmevom vošla do krajiny nevídanej. Idem po schodoch, ktoré ešte pamätajú kroky Jožka Krónera či Vlada Mikulíka. Ako tak prechádzam dlhou chodbou na druhom poschodí tuším, že z niektorých dverí na mňa vyskočí Pionierska lastovička. Nasleduje akási aula a tam je obedáreň, bufet a rad stolov a stoličiek. Sadla som si na miesto, ktoré mohol mať rád napríklad Štefan Kvietik a zazdalo sa mi, že oproti sedí silueta Miša Dočolomanského s lipovou lyžkou v treske.

Konečne prichádza moja hostiteľka Mirka Michalková. Herečka, ktorá si na ďalší natáčací deň zobrala dovolenku v nehereckej práci, lebo herectvo dnes u nás uživí len politikov na výslní verejných obstarávaní a tendrov. Ideme po schodoch do priestorov, kde sa to hemží hercami, nehercami, dvornými dámami, tam sedí káva so šašom a vedľa diskutuje partia komparzistov. Pohľady sa upriamia na mňa a ja sa tvárim rovnako dôležito, ako hercičineherci v krásnych dobových kostýmoch s iFónmi a kofolou. Podám si ruku so Celeste Buckingham a chvíľu sa rozprávame. Obzerám sa a nasávam atmosféru. Cítim dusno, nie zo zatvorených okien, ale z množstva práce, ktorá sa má stihnúť a všetko je to posunuté, horia termíny, stoličky, ľudia a vari aj srdcia. Oproti mne sa vyrojí skupinka detí, ktoré idú na prestávku a konečne sa najedia. Vôňa z obedárne aj mne rozvŕzgala žalúdok, ktorý pre ten ruch našťastie nie je počuť a cítiť ho je dovolené len mne.

„Naspäť, všetky deti naspäť! Režisérka chce ešte raz poslednú klapku. Poďte, poďte. Prepáčte, viem že sa chcete najesť, nebude to dlho!“, vybehne za nimi mne neznámy chalan s papiermi a s vysielačkou. Cítila som z neho nepokoj. Termíny, termíny, peniaze...

Deti urobia čelom vzad a šuchocú sa naspäť. Dvorné slečny vláčia niekoľkokilové róby od rána, ale sú statočné a všímam si pocit zodpovednosti a výnimočnosti v ich očiach. Ani jedna sa na mňa neusmeje. Veď sú predsa herečky a ja nie som. Hoci som bola podľa mňa oblečená pekne a dobovo.

„Mirka poď, urobíme ťa, teraz je dobrý čas,“ zavolajú predstaviteľku pestúnkinej dcéry. A tak som sa ocitla v kostymérni - medzi štetcami, mejkapom, fúzami, fénom. Mejkapárky sa nezastavili, Mirka si sadla. Nachystané vlasy začali splývať s pôvodnou hrivou a trpezlivá herečka si zatiaľ opakovala texty.

„Prosím vás, rýchlo mi opravte bradu, odliepa sa mi,“ vbehol s visiacim ryšavým príveskom Karol Čálik. Maskérka a kostymérka v jednom, Zuzka, so sponkou v kútiku úst a s hrebeňom vo vrecku pohotovo priskočí: „Sadnite si, hneď to opravím.“ „Nezavadziam vám?“, robím si starosti. „Nie, v pohode, toto je normálne.“

„Potrebujem na chvíľku vypnúť,“ vojde Celeste. Usmeje sa a v úzadí miestnosti so šatami, studenou kávou ešte z rána, dvomi igelitkami topánok, stolom plným papierov, kufríkov, mobilov a dvomi káblami, si nájde kreslo. Usadí sa a uši si od iných zvukov ochráni slúchadlami, ktorých začiatok je pripojený k jej empétré.

„Ako bolo na Oravskom hrade?“, opýtam sa čakajúcej Mirky.

„Nádherne. Ten hrad má svoje čaro, milujem tú atmosféru. Namakali sme sa, lebo s tými ťažkými šatami to bola fuška hore - dole povestnými schodmi. Poriadne nebezpečné to bolo v noci, keď sme utekali dole kopcom. Ale super bolo. Komparzisti - domorodci z Dolného Kubína, či Ružomberka boli skvelí. Jedlo, ktoré je vo filme bolo z domácej produkcie, miestni napiekli koláče, hostinu pripravili.“

„To ste mohli aj jesť?“, opýtam sa, lebo mi pri slove „hostina“ znova zazvonil žalúdočný budík.

„Keď sme skúšali pred ostrou, tak sme jedli len akože, ale pri ostrej sme už mohli naozaj.  Výborné jedlo, hlavne, keď predtým nebol čas sa najesť. Veď som cestovala v noci a zavčasu na pľac, tri hodiny v maskérni, ledva oči rozlepené. Museli sme byť pripravení na naše klapky, potom sú nejaké prestávky, nočné točenie, pár hodín spánku a znova. Ono dostať ľudí na Oravský hrad a stihnúť to všetko... sú to nervy. Produkcia, kameramani, maskérky, technici, osvetľovači, všetci okolo toho a aj herci máme čo robiť, aby boli čo najmenšie prestoje. Zladiť všetko tak, aby herci, ktorí majú hrať, mohli hrať v tom čase, lebo väčšinou máme aj inú robotu. Len z nakrúcania jedného filmu by tu žiadny herec neprežil.“

Spomenula som si na upíra z nemočiernobieleho filmu, ktorý strašidelne a tajuplne vykračoval po nádvorí Oravského hradu. Ktovie, ako sa na Oravskom hrade nakrúcalo vtedy, v čase internetu na loj a petrolej. Bolo to také isté ako dnes? Hektické, ale presné, hľadel niekto neustále na hodinky, aby stihol to a ešte hento a potom tamto a aj mejlovať aj smskovať?

„Opravíš mi vlasy?“, usadí sa do voľného kresla Samo. Maskér Martin berie do ruky kulmu a brčkavie hlavu, ktorá medzitým číta zmenený text.

„Je tu Celeste?“, vbehne žena. „Poď zlatíčko, máme ti opraviť mejkap.“ Celeste ide, v rukách jej zazvoní mobil. „Nemôžem teraz, zavolám asi tak o hodinu, budem mať prestávku.“

Upír z Nosferatu sa uškrnie, ako keby tušil, že nie cicanie krvi, ale čas je to najdôležitejšie, najcennejšie a najvýživnejšie.

Zuzka sa vracia k Mirkinej korune krásy. Dopripína vlasy, nasadí klobúčik. Predtým ju maľovali, čiže Mirka je pripravená. Vychádzame von, zakývame si so Samom a ocitáme sa na chodbe pred miestnosťou, kde je napísané Točí sa, nerušiť. Vyjdeme na balkón. Tam sú skupinky hercov čakajúcich, sú tam aj nejakí komparzisti, na kávu a cigaretu vybehnú dvaja - traja kameramani a stihnú vypiť, bafnúť nikotín a už ich niet. Usadíme sa vedľa Gabiky Dolnej, ktorá hrá pestúnku. Len čo sme sa predstavili dobehne niekto z produkcie, či by mohla prísť aj zajtra, lebo sa to celé posunulo a dnes nestihnú všetky scény, ktoré sú s ňou. Gabika volá do Nitrianskeho divadla, či môže prísť neskôr. Má to odobrené a chalan sa poďakuje a odfúkne si.

Upír v dlhom čiernom kabáte sa usmeje voskovobielym úsmevom istoty.

„Môžem si potiahnuť?“, fľochne chalan na Gabikinu cigaretu.

„Ale nech sa páči,“ ponúkne mu novú.

Pani s vysielačkou nám dá pokyn a vchádzame na pľac. Ja čuším za kamerami, ani nedýcham. S režisérkou si prebehnú, čo chce, ako to chce, či je to jasné, jedna skúška a hneď ide ostrá.

„O tríííí štart!“, buchne klapka a mne trieska srdce ako keby som išla na odber krvi, lebo viem, že mi zas budú hľadať žilu. Všetko ide hladko, herci hovoria svoje repliky, pri stratení slova pomôže asistent réžie, ktorý má text neustále pred očami. Klapka ma uniesla do XV. storočia a prítmie štúdia vôbec nenasvedčovalo tomu, že za dverami je nábytok z čias, keď v triedach visel na stene Gusto Husák a v skrini vzorného žiaka pionierska uniforma (mne sa do skrine zmestil aj neporiadok slobody a vzdoru).

Po poslednej klapke toho dňa som sa rozlúčila s Mirkou Michalkovou, ktorú popoludní čakalo ďalšie vydanie rodinného seriálu Všetkostíhajúca matka, kde hrá hlavnú úlohu. Ráno do práce, popoludní klapka a seriál. Kráčam k vrátnikovi, ktorý ma z titulu svojej pozície vráti do reality. Vyjdem pred budovu a v hlave šejkrujem koktail informácií z prežitého poldňa, za ktorý som stihla preletieť  takmer šesť storočí.

Láska na vlásku. Celovečerný hraný film, alebo rozprávka inšpirovaná románom Marka Twaina Princ a Bedár. Hodiny príprav, mesiace natáčania, keď príroda nespolupracovala a zo zimnej rozprávky s veľa snehom je rozprávka bezsnehová. Hravé a trpezlivé deti si užívali šaty aj napriek tomu, že po pár hodinách poriadne cítili ich váhu, avšak chápali vážnosť hrania. Okrem hercov a komparzistov si zahrali aj faunisti. Kone, sliepky, psy, prasce a ďalší a ďalšie.  Spolupráca s režisérkou Marianou Čengel Solčanskou vraj bola pohodová a niekoľkomesačná práca sa divákom pozrie do očí v kinopremiére 9.októbra.

Nenechám si to ujsť, pretože - čo ak sa niekde na podlahe mihne môj tieň? Veď som bola tak pekne oblečená - ako naozajstná herečka.

Upír sa zas usmial, ale akosi inak, akosi ľudsky. Veď dobre vie, že taký starý, čiernobiely a nemý, hoc aj z Oravského hradu, dnes už nikoho nevystraší. Dnešok patrí iným rozprávkam, ktorých osud visí na vlásku záujmu divákov.

http://www.youtube.com/watch?v=Bd0A0BPtfOU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?