reklama

Psychické týranie nemá modriny - Prvé dni slobody

Po vynesení rozsudku išla Vierka do práce. Sadla si a prvé, čo jej napadlo bolo presne to, čo rybám vo filme Hľadá sa Nemo, keď sa im konečne podarilo utiecť z akvária v igelitových vreckách. Hojdali sa na hladine mora a povedali: „ Čo teraz?“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (116)

V rozpakoch prijímala gratulácie od najbližších, nevyspatá, unavená. Úsmev jej pomáhal pochopiť realitu. Nepremýšľala nad tým, pretože po práci ide naspäť do toho domu.

Nešla hneď domov, ale zavolala mi, či sa môže zastaviť. Rozprávali sme sa o pojednávaní a o deťoch. Po hodinke sa zodvihla a prijala myšlienku, že už musí ísť. Deti...

Hnev ešte oficiálne nepotvrdeného „ ex“ neodišiel s verdiktom súdu a on pokračoval hneď medzi dverami ako sa stretli. Rozhádzané topánky, neporiadok v dome, kvety na stole, všetko mu prekážalo. Jej už nie. Druhý pocit, ktorý si uvedomila bol uvoľnenie. Bolo jej to zrazu jedno. Celý čas upratovala, naháňala deti, aby nenechávali po sebe hračky na každom kroku, ale aj tak bolo vždy niečo čo ho naštartovalo. A teraz jej to bolo jedno. Upratuj, odlož, umy, nečakaj, že to za teba budem robiť. Oper, vyžehli, navar, časy obskakovania sa skončili. Jeho spôsob upratovania bol najčastejšie taký, že sa rozkričal a začal všetko, čo mu prišlo pod ruku hádzať na zem. Len to tak lietalo. Peračník, zošity, ktoré deti nechali na stole. Tie sa len pozerali a Vierkine vysvetlenie, že to sa tak nerobí, im spôsobovalo zmätok. Nerozumeli tomu a vystrašilo ich to, ale je to ich otec a jedného dňa možno syn takto hodí knižku svojmu dieťaťu. Deti sú deti a náš svet je im nepochopiteľný. Načo odkladať, keď sa s tým budem o dva dni znova hrať? A ten neporiadok v našich očiach je pre nich, v ich očiach, celkom logicky usporiadaný svet.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

S pohľadom na kmitajúce deti, ktoré so sklonenými hlavami zbierali zo zeme zošity, išla na poschodie, do svojej izby. „To nie je tvoja izba, to je hosťovská!“, odprevadil ju hlas, ktorému predtým dôverovala. Zamkla za sebou dvere a ľahla si na posteľ. Na strope sa začali ukazovať obrázky a oči sa jej naplnili slzami. Ako dlho to bude ešte trvať?

Chcela im pomôcť zbierať, ale už nie sú maličkí a je čas, aby začali chápať, pred čím ich celý čas ochraňovala. Pred jeho nevyspytateľnosťou. Zakrývala to a oni si mysleli, že skloniť hlavu a urobiť všetko tak, ako povie je v poriadku a tak to má byť. Nie! Tak to nemá byť! Ak je neporiadok, dá sa to aj inak...Moment! Bol poriadok alfa a omega ich vzťahu?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Syn nesmelo zaklopal, odomkla, chlapec nazrel do izby a potiahol ju za myšlienku, ktorú držala v ruke. Rozbolelo ho bruško. Ako už toľko krát. Pritúlila si ho a hovorila dookola: „Upokoj sa. Nemáš sa čoho báť. Mám ťa rada a aj ocko ťa má rád. Vieš aký je, nahnevá sa a potom robí takéto neuvážené rozhodnutia. Neboj sa, všetko je v poriadku.“ Je? Figu borovú! Toto nie je normálny život, takto to nemá byť. Zovrelo jej žalúdok a neprestala hladiť chlapca po vlasoch.

„Čo tu robíš? Už si sa umyl? Kde máš pyžamo. Koľko je hodín?“, dvere jej útočiska sa rozleteli. Vpálil nečakane a obaja sa zľakli. Toto robí často, aj keď už spí, alebo zaspáva. Zrazu otvorí dvere a chce sa o niečom rozprávať, alebo chce niečo nedopovedané dokončiť. Je mu jedno, že spí, alebo utešuje dieťa. A tak zakaždým, keď je vo svojej izbe a počuje jeho kroky, spozornie a rozbúcha sa jej srdce. Nie však túžbou, ale strachom. Prečo má pocit, že to neskončí len pri slovách? Prečo sa bojí, že jej niečo urobí? Preč z toho domu, rýchlo preč!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvé dni slobody priniesli prázdnotu a prach, ktorý na ňu pomaly padá. Je ako váza v kúte, kde už dávno nik nevložil kvety. Vstávaj Vierka! Stačilo! Hlavu hore! Plač, keď potrebuješ, ale neprestaň kráčať dopredu, lebo ťa to pohltí a potom potichu zapadneš v poličke jeho povýšeneckého smiechu. Si slobodná, ale len na papieri so štátnym znakom, len pár dní. To, ako máš znova slobodne žiť, to ti žiaden úradník nedá na papieri s pečiatkou. Dostala si sa z akvária a z toho igelitového vrecúška sa dostaneš tiež, nič sa neboj!

Kveta Klein

Kveta Klein

Bloger 
  • Počet článkov:  66
  •  | 
  • Páči sa:  3x

"Ženy sú úplná záhada", povedal Stephen Hawking. Mal pravdu... Zoznam autorových rubrík:  Jeden človekZlodejkaTakto to vidím jaVolá VierkaPrázdniny na dedineMoja AustráliaSmiech vo vreciNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu