„Tak a teraz tu bude poriadok." Sliepky stíchli, ale kohút zostal v pozore. Asi som nevyzerala dosť dôveryhodne, lebo sa začal voľáko nafukovať. „Na mňa si nedovoľuj," pošibala som prútikom pred sebou, nebolo mi všetko jedno. Nemali to tam veľmi útulné, stúpali si po tom, čo tam pred tým nechali. Na pravo voda, vedľa zrno a kadečo. Čo ja viem, na čo to tam všetko mali. Nerozumela som ale, prečo sú zavreté v ohrádke, keď záhrada je dosť veľká. A pekná.
„Ideme na prechádzku," zavelila som a otvorila bránku. Sliepky najskôr pozerali, neverili, ale potom sa jedna osmelila a už trielila do záhrady. Veď som ju aj šibla po chvoste, nech sa tak nemotá. Ostatné tiež vybehli, asi to mali už dlho na mysli. Ale každá bežala iným smerom. A teraz čo? No nič, veď nech sa pasú. Sliepky v siedmom nebi, ja na strome, aby som ich všetky videla. Spokojní sme boli všetci. Kde je kohút? Zase sa bije. Vyskočí na sliepku a ďobe ju do hlavy. A sliepka nič. „Joj, ale ste hlúpe," zoskočím a bežím robiť poriadky. Toľko vás tu je, iba jeden kohút a vy sa necháte biť? Vtedy sa ale už rozčúlil a pustil sa do mňa.
„Tetuškááá!", bežím, plačem, všetko naraz. Keď ma zbadala, len zalomila rukami. Keď ju zbadal kohút, radšej zdúchol. Nedočkala som sa spravodlivosti, ani koláča. Do večera som naháňala sliepky, nechcelo sa im naspäť. Jednu som tam dostala, dve vybehli. Museli mať z toho ohromnú pasiu. Ja som im dala na druhý deň prednášku a kohúta som sledovala. Spoza plota.