Och, Kaštieľ, dokedy vydržíš čakať? Keď sme ťa pred pár rokmi zbadali prvý krát, povedali sme si s deťmi, že taký krásavec má určite svoju princeznú. Vráti sa, keď bude opravený. Deti rastú a my stárneme. Niekedy sa zdá, že ty, trpezlivý, máš už toho po krk (ako trávy navôkol) a každú chvíľu sa zrútiš. Hrdzavé manžety ti bránia vo výhľade, ale ty počuješ, ako sa miestni snažia pár krát do roka ťa rozveseliť piesňami a tancom. Vtedy sa aj zarastený, zámocký park dočká krátkej pozornosti. „Ďalšia rodina sa stratila v tráve", mohlo by zaznieť v miestom rozhlase, taká vie byť vysoká.
Vydrž Kaštieľ, škoda by ťa bola! Veľká škoda. Možno, keď sa Drakomrap so svojimi dvomi dlhými krkmi vyškriabe nad Dunaj tak vysoko, že ťa, nádherný, uvidí, pochopí. On, akokoľvek hore, nikdy nebude taký krásny, ako ty. Nebude ti siahať ani po päty. Blízko k oblakom, ale bez ducha. Dva krky a žiadna hlava. Pochopí?
Vydrž Kaštieľ. Vracajte sa bociany.
rodina stratená v tráve
hrdzavé manžety
smutný pohľad na rozpadajúci sa plot
(ne)tvorba (ne)miestnych (ne)umelcov
rusovské ufo
Drakomrap pri Dunaji
