„Bolo to dávno a ja som mal necelých dvanásť, keď bola vojna. Neuvedomoval som si celkom, čo to znamená, ale viem, že keď prišli vojaci a ubytovali sa u nás, doma vládol iný režim." Ocko sa nadýchol a my sme sa k nemu prisunuli čo najbližšie. Ticho a tma, len malé, ale zato veľmi tajomné svetlo sviečky kreslilo obrázky na našich tvárach. Naše oči, také zvedavé a naše uši, také ostražité, aby nám neunikla ani jedna čiarka z príbehu, ktorý sme počuli zakaždým, keď nešla elektrika. Počas socializmu to nebol žiadny nevídaný úkaz.
„Ľudia si pomáhali, ako vedeli," pokračoval ocko, "a aj ja som pridal ruku k dielu. Vtedy sa nebral ohľad na to, kto má koľko rokov? Rodičia nám niečo prikázali a my sme o tom nediskutovali. Raz mi povedali, aby som zobral voz so senom a odviezol ho do miestnej nemocnice, kde boli vojaci a oni ho potrebovali pre kone. Tak som šiel. Boli to nemeckí vojaci, tam nebol priestor na rebéliu. Urobil som, čo bolo treba, nerozumel som im ani slovo, ale neboli ku mne zlí. V nemocnici bolo rušno, taká trma vrma. Vojaci ma poslali niekam dozadu, kde ma už čakali s odpadom, ktorý som mal vyviesť za dedinu. Ostal som tam chvíľku sám a vtedy do voza skočil vystrašený chlapík a prosil ma, aby som ho ukryl medzi smeťami a vyviezol von. Strčil sa do takej veľkej truhlice, na ktorú som pohádzal všetko možné a nemožné, špinavé a smradľavé. Fuj...Dvaja vojaci z kuchyne mi tam ešte vysypali plný kýbel zemiakových šupiek a aj zhnité zemiaky......Myslel som na truhlicu...Bola dobre zahádzaná a tak som sa vydal k hlavnej bráne. Voz bol poriadne ťažký. Tlačil som ho z celej sily a občas sa mi šmyklo od tej ťarchy. Tvár som mal bledú, oči pozerali do zeme. Srdce mi bilo tak divoko, až som sa bál, že ho je počuť. Ako som sa blížil k hlavnej bráne, vojaci, ktorí mali službu a každého, kto šiel dnu alebo von kontrolovali, upriamili svoju pozornosť na mňa."
Tu som sa namiesto ocka nadýchla ja. Viem, čo príde a napriek tomu som to prežívala znova a znova. Dokonca aj teraz, keď píšem sa mi zrýchlil tep a mysľou prichádzam k vojakom, ktorí vybrali ruky z vrecák.
„Halt!", zvýšil ocko hlas a ja som sa mu od strachu omotala okolo nohy. „Ako som sa k nim blížil, znova som sa pošmykol, čo ich rozosmialo. Funguje to vždy a tak som tieto opičky robil zakaždým, lebo oni sa smiali a mne sa ľahšie šlo. Letmo pozreli na voz, trochu doň poštuchali a ukázali mi, že môžem ísť. Pridal som do kroku, hoci bolo ťažké sa s toľkým nákladom pohnúť. Konečne som zastavil na smetisku za dedinou a začal pomaly vykladať drahocenný obsah. Poklopal som na truhlicu a nič. Trošku som ju otvoril a ukázal chlapíkovi, že môže ísť von.....Opatrne vyšiel, celý červený a prikrčený sa poobzeral dookola. Objal ma a utekal smerom k lesu. Nikdy viac som ho nevidel a neviem, čo sa s ním stalo. Doma som nič nepovedal, lebo................" Zrazu sa žiarovky znova rozsvietili. "Ááááále!", ozvalo sa naraz, ako keby sme si to nacvičili. Náš ocko je hrdina, opakovali sme si ešte aj v posteli pred spaním. Rodičia - naši hrdinovia.
Moja generácia nezažila vojnu a som za to vďačná. Prežiť tie hrôzy nepotrebujem na to, aby som pochopila krehkosť života. Každý deň vnímam jeho krivky, farby a vône. Raz veselé, inokedy smutné, raz do kopca, potom so šťastným výkrikom na vrchole, alebo len tak kráčajúc po nudnej rovine. Život mi dáva prežiť to, po čom túžim, ale aj to, čo nechcem. Asi vie prečo? Nechcem zažiť vojnu. Uvedomujem si však jej mrazivú blízkosť. Neviem si presne predstaviť, čo vojna vlastne je, ale strach o deti mám aj teraz. Aby prišli v poriadku domov zo školy, aby sa nedostali do zlej partie, aby neprepadli drogám, aby v objatí počítačov nestratili cit pre realitu, alebo aby nezabudli pozdraviť susedov, či pozrieť sa najskôr doľava a doprava pri prechádzaní cez cestu. Prežívam bolesť svojich detí tak, ako moji rodičia prežívali tú moju. Teším sa z ich úspechov, keď oni ani nezaregistrujú, že urobili niečo výnimočné, hoci celkom bežné. Snažím sa, aby pochopili rozdiel medzi dobrým a zlým. Aby chápali svoje bytie ako súčasť jedného veľkého mraveniska. Nemyslím si, že na to, aby sme boli k sebe dobrí sa musíme najskôr pohádať. A na to, aby sme mali pokoj v duši potrebujeme prežiť niečo desivé.
Milujem svoju rodinu a nechcem zažiť vojnu.
